JÁN LEVOSLAV BELLA

Narodil sa 24. septembra 1843 v Liptovskom sv. Mikuláši v katolíckej rodine. Bol pokrstený ako Ján Ignác Bella. Vďaka Ladislavovi Zábojskému mohol odísť študovať na katolícke gymnázium do Levoče (1853-1859). Tam mal na neho vplyv Leopold Dvořák, preto si pri birmovaní zvolil meno Leopold, neskôr však začal používať meno Levoslav. Posledné dva roky gymnaziálnych štúdií dokončil v Banskej Bystrici a zároveň navštevoval teologický seminár (1859-1863). Vďaka svojej činorodej povahe sa stal členom a zapisovateľom študentského krúžku ,,KOLO”. Duchovné ovzdušie v Banskej Bystrici bolo priaznivé voči slovenskému národnému životu a v 50. a 60 rokoch sa spájalo s osobnosťou biskupa banskobystrickej diecézy Štefana Moyzesa.

Pri príležitosti založenia Matice slovenskej (1863) napísal omšu. Oslavy tisícročného výročia príchodu slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda do Karpatskej kotliny sa stali podnetom na skomponovanie skladieb Staroslovienský otčenáš, Hospodine, Ejhľa kňaz veliký. Pričinením Štefana Moyzesa sa dostal do Viedne, kde v rokoch 1863-1865 študoval teológiu v Pázmáneu. Z Viedne sa vrátil do Banskej Bystrice už ako uznávaná osobnosť, skladateľ, organista a dirigent. S nezlomnou energiou podporoval národné dianie, poukazoval na hudbu ako na jeden z dôležitých a nezastupiteľných prostriedkov národného uvedomenia a vzdelávania slovenského ľudu. Do vysvätenia za kňaza roku 1866 sa vďaka biskupovi Štefanovi Moyzesovi, mohol venovať výlučne hudbe. Po vymenovaní za prebendáta katedrálneho chrámu vyučoval spev a hudbu v teologickom seminári. Komponoval svetskú, vokálnu , inštrumentálnu a komornú hudbu. Udržiaval písomné kontakty s rakúskymi a nemeckými hudobníkmi.

Z Banskej Bystrice odišiel v roku 1869 do Kremnice, kde dostal miesto mestského kapelníka. Kremnické obdobie charakterizoval takto: ,,S týmto zamestnaním sa začína moja profesionálna činnosť, ktorá obsiahla vedenie chrámovej hudby, školenie a výchovu nových síl pre zbor a orchester.” V hospodársky i kultúrne upadajúcom meste zdvihol hudobný život na nebývalú úroveň. Založil orchester a veľký zbor ,usporadúval koncerty, dirigoval, hral v sláčikovom kvartete, venoval sa pedagogickej činnosti a predovšetkým komponoval.

Napriek intenzívnej práci, spoločenskému uznaniu nenachádzal vnútorné sebauspokojenie a rovnováhu. Pod vplyvom študijnej cesty v nemeckých krajinách a Čechách v roku 1873, kde spoznal hudbu európskeho romantizmu, sa rozhodol vzdať kňazského povolania. Svedectvom tejto duševnej krízy je symfonická báseň ,,Osud a ideál.” Hlboké rozpory umelca, človeka a zároveň kňaza vyriešil radikálne - konvertoval na evanjelickú vieru, opustil Slovensko a prijal miesto kapelníka v sedmohradskom meste Sibini. Tu si založil rodinu, dcéra Augusta sa stala koncertnou speváčkou a pedagogičkou, syn Rudolf Henri bol uznávaným dirigentom a skladateľom. So svojim 100 členným orchestrom a zborom uviedol mnohé významné diela svojich súčasníkov napr. F. Liszta, J. Brahmsa, R. Wagnera, R. Straussa a iných, s ktorými bol v písomnom aj osobnom kontakte.

Po 40 rokoch odišiel zo Sibine a usadil sa u dcéry vo Viedni. Českí muzikológovia a A. Kolísek a D. Orel pôsobiaci v Bratislave ho však presvedčili, aby sa ako nestor slovenských skladateľov vrátil na Slovensko, čo sa v roku 1928 uskutočnilo. V Bratislave sa dočkal prvého uvedenia svojej jedinej opery ,,Kováč Wieland.” Bol mu udelený čestný doktorát bratislavskej univerzity. Aj na sklonku dlhého a plodného života sa venoval komponovaniu. Opäť sa vrátil ku slovenskému textu. Tu vynikli najmä kantáty Orol vták, Divný zbojník, Jánošikova svadba a Nokturno pre sláčikové kvarteto.

Jan Levoslav Bella zanechal svojmu národu hlboký skladateľský odkaz. Poukázal na miesto a úlohu hudby pri národnom sebauvedomovaní a kultúrnom rozvoji a svojím dielom vybudoval základy slovenskej národnej hudby.

Zomrel ako 93 ročný 25. mája 1936 v Bratislave.